PERMAKULTÚRA: NAMIESTO PREDSLOVU

Karol Končko

(koordinátor medzinárodnej asociácie Permakultúra (CS) pre Slovensko)

2000

Je skutočne obtiažne definovať permakultúru pár slovami, či jedným článkom. Jedna “knižná” definícia hovorí, že je to systém na navrhovanie trvalo udržateľných ľudských sídiel podľa vzoru prírodných ekosystémov - ale to sú len slová, ktoré nedokážeme plne pochopiť, ak nevieme presne čo znamená “trvalá udržateľnosť” a “prírodné ekosystémy”. V skutočnosti je potenciál permakultúry oveľa hlbší: je možné ju skutočne použiť na navrhovanie trvalo udržateľných ľudských sídiel – ale tie nie sú koncom samy o sebe; je možné s ňou obnoviť miestnu ekonomiku, či vybudovať synergickú spolupracujúcu komunitu – ale to tiež nie sú veci, ktorý by dali zmysel nášmu životu samy o sebe. Sú to len prvky skladačky puzzle, ktorá nám až po kompletnom poskladaní umožní vidieť celý obraz: plnohodnotný ľudský život, ktorý stojí za to žiť. Pokúsime sa týmto článkom na čitateľov preniesť istý pocit, o čom to asi je, aj keď je ten pocit ako taký slovami neprenosný… Musíte sa trochu snažiť tiež…

Predstavte si najprv planétu Zem, ako letí priestorom. Je obalená tenučkou pokožkou biosféry, v ktorej sa odohráva biologický život – pričom vieme pochopiť, že biosféra tvorí jeden komplexný ekosystém či organizmus, skladajúci sa z nespočítateľného množstva bytostí a ich interakcií. Aj my ľudia sme biologické bytosti a sme úplne závislí na zdravom fungovaní biosféry, z ktorej získavame všetky svoje základné potreby pre našu existenciu – vzduch, vodu, potraviny, materiály, energiu… Sme neoddeliteľnou súčasťou tohoto organizmu Zeme a nemáme kam utiecť – o ďalšej biosfére vo vesmíre nemáme zatiaľ ani najmenšie dôkazy.

V rámci tohoto obrovského živého organizmus nutne existujú jeho individuálne bunky – malé biologicky definované regióny s ľudsky akceptovateľnými rozmermi, ktoré by sme mohli nazvať výrazom “môj domov”. V niektorej takejto bunke sa práve teraz nachádzate aj vy – ako maličký atóm, hľadajúci si svoje miesto pod slnkom. Kým máte čo dýchať, piť a jesť, kým ste v teplotnom rozmedzí vhodnom pre existenciu vášho tela, a pokiaľ vami nelomcuje pohlcujúca bolesť, môžete tieto veci pokladať za nepodstatné a snívať o čomkoľvek. Ale stačí aby sa prerušila dodávka čo len jedinej z nich, a viete, že toto sú absolútne rozhodujúce veci a ich zabezpečenie má pre vás tú najvyššiu možnú prioritu. Pokiaľ chcete žiť. A snívať či robiť čokoľvek, čo život poskytuje.

Už po tomto veľmi stručnom uvedení by vám mohlo byť zrejmé, že sme tu predovšetkým na to, aby sme v rámci celosvetovej biologickej spolupráce nejakým spôsobom prispeli k blahu organizmu Zeme – lebo jeho blaho je aj našim blahom a bez jeho blaha niet nádeje ani pre nás.

Permakultúra je vlastne toto uvedomenie a nasledovne vedomý pokus o zosúladenie nášho osobného života s “pravidlami premávky” v permanentnom ekosystéme Zeme. Je to istým spôsobom návrat – návrat k etickému, slušnému životu, založenému na spolupráci s prírodou, vedúci k obnoveniu harmónie človeka so svetom – pokiaľ tu už niečo také predtým bolo. Ak nie, potom je to začiatok života, ktorý by nás konečne mohol naplniť.

Každý z nás predýcha isté množstvo kyslíka a vylúči isté množstvo kysličníka uhličitého. Každý z nás spotrebúva čistú vodu a vracia ju do ekosystému znečistenú. Každý z nás spotrebúva potraviny a ďalšie materiály a vracia do ekosystému odpady. Na vytvorenie kyslíka je potrebné isté množstvo rastlín, vodu oživujú lesy, potraviny sa rodia najprv na poliach a väčšina našich materiálov je produktom ekosystémov. Na odstránenie kysličníka uhličitého sú tiež potrebné rastliny, a aj všetky ostatné odpady by mali byť v ideálnej podobe novými zdrojmi pre rôzne ekosystémy. Inými slovami, každý z nás je zodpovedný práve za svoje vlastné osobné vstupy a výstupy a mal by sa pokúsiť usporiadať si ich tak, aby v konečnom dôsledku prispievali k obohacovaniu biosféry, nie k jej úpadku. Každý z nás by si mal uvedomiť, že k svojej existencii potrebuje určitú rozlohu živého ekosystému, väčšinou oveľa väčšiu, ako sám vlastní. Človek by mal vedome začať tvoriť systémy, operujúce rovnako trvalo udržateľne ako prírodné ekosystémy – čiže ľudské ekosystémy. Mal by sa postarať o územia, ktoré vlastní, opraviť ich a zrealizovať na nich svoj malý harmonický raj. Mal by tiež prispieť k uzdraveniu prinajmenšom tých plôch lesov, poľnohospodárskych území, vôd a divej prírody, ktoré potrebuje k svojej vlastnej existencii. Mal by si dať do etického poriadku svoje finančné a obchodné systémy. Mal by začať produkovať trvalo udržateľné produkty. Mal by začať budovať svoju bunku – svoj vlastný bioregión, v ktorom žije… Permakultúra je skratka zo slov permanentná kultúra a znamená teda taký spôsob života, ktorého výsledkom je permanentná ľudská civilizácia - permanentná spôsobom, akým je permanentný zbytok biosféry.

Permakultúra je však viac ako tieto zbožné priania. Je to zároveň takmer tridsaťročnou celosvetovou praxou overený úspešný technický systém, ako navrhovať a budovať takéto ľudské ekosystémy. Nie je to žiaden hókus-pókus, ale nesmierne presný program, ktorý skutočne funguje. Austrálčania Bill Mollison a David Holmgren navrhli v sedemdesiatych rokoch analýzou prírodných ekosystémov dizajnérsky systém, ktorý, ako sa vraví, nemá chybu. Vytvorili pomerne jednoduchú sériu princípov a hierarchií, ktorých dodržiavaním je možné tvoriť nové originálne trvalo udržateľné systémy, či testovať a nachádzať správne vhodné riešenia z minulosti. Aplikáciou týchto princípov už vznikli tisíce malých aj väčších projektov, kde sa môžete o funkčnosti tohoto systému presvedčiť na vlastnej koži. Tieto princípy sú pritom tak univerzálne, že ich môžeme aplikovať na všetky ľudské aktivity. Bill Mollison dostal začiatkom osemdesiatych rokov Alternatívnu Nobelovu cenu za spôsob, akým ich aplikoval na vlastný vzdelávací systém permakultúry – za dizajn 14-denného dizajnérskeho kurzu pre verejnosť.

Existuje istá kvalita, ktorá sa nedá pomenovať, ale každý z nás ju “pozná”, keď ju zažije. Keď sú veci usporiadané spôsobom “ako to má byť”, zažijeme túto kvalitu; ona je tým, čo dáva životu zmysel, je tým, čo celý život hľadáme. Momenty, keď sme túto kvalitu zažili, sú najsilnejšími zážitkami nášho života. Túto kvalitu v nás vyvolávajú určité veci, určité konštelácie hmoty a energie, určitý “dizajn” vecí. Dôležité je uvedomiť si, že každý ľudský čin prispieva k zmene reality, teda že každý ľudský čin je aktom dizajnu. Ak dokážete robiť tento dizajn “správne”, veci, ktoré vytvoríte, majú onú “kvalitu bez mena” a všetci to pocítia. Permakultúra je dizajn, ktorý za sebou zanecháva permanentné veci – veci s kvalitou bytia, pre ktorú stojí za to žiť. Dôležitý prínos permakultúry je v tom, že otvorila cestu k takémuto dizajnu všetkým ľuďom: behom 14-denného dizajnérskeho kurzu každý absolvent zažije na vlastnej koži, že takýto “dokonalý” dizajn má už v sebe vrodený, že ho dokáže robiť a že môže začať s uzdravovaním sveta od seba – na svojich vlastných pozemkoch, vstupoch a výstupoch.

Úspešnosť permakultúrneho dizajnu je však priamo úmerná etike a kvalite dizajnéra – permakultúra nedá nikomu nič zadarmo a človek pomocou nej nemôže zbohatnúť podvodom. Nezabudnite, že keď sa do nej pustíte, vašim partnerom sa stane prinajmenšom celý zemský organizmus – a ten sa proste oklamať nedá. V tom je tiež najväčšia slabosť permakultúry – vašim nepriateľom nie sú len tí, ktorí ekosystému Zeme vedome aj nevedome škodia, ale aj vaša vlastná lenivosť, hlúposť, pýcha, závisť, chamtivosť a ďalšie slabosti.

Preto je permakultúra aj určitým prístupom k životu, či určitou “životnou filozofiou”, vhodnou však len pre tých, ktorí sú ochotní za svoje šťastie bojovať. Zároveň je ale maximálne tolerantná a zásadne sa ľuďom nemieša do súkromných vecí, medzi ktoré počíta náboženské a politické presvedčenie, sexuálne a stravovacie návyky, či vaše obľúbené drogy. Tieto si má každý vysporiadať sám a nemal by mu do toho násilne zasahovať nikto iný – sú to veci, v ktorých sme ešte nedosiahli konsenzus a preto nie je možné v nich ani iným ľuďom “stopercentne” radiť. Veci, v ktorých sa kolektív nedokáže jednomyseľne zhodnúť, sú prinajlepšom len doporučeniami. A tak aj používanie automobilov, počítačov či umelých hmôt je vecou osobnej zodpovednosti a permakultúra “neprikazuje” nikomu, či si má kúpiť osobné auto alebo nie – je to vec osobnej zodpovednosti: pre niekoho je auto nevyhnutné a je súčasťou jeho trvalej udržateľnosti v tejto chvíli, pre iného nie – to si musí rozhodnúť každý sám za seba. Ale sú tu milióny vecí, na ktorých sa už všetci bez problémov zhodneme – sú to veci, ktoré už nemusíme dokazovať - stali sa súčasťou zdravého rozumu ľudstva – a práve tieto permakultúra učí a pomáha ľuďom uvedomiť si ich: preto sa permakultúre tiež hovorí “návrat k zdravému rozumu”. Z uvedeného tiež vyplýva, že vo vnútri hnutia permakultúry sú minimálne rozpory a systém ako taký umožňuje zjednotiť do pozitívnej akcie a spolupráce ľudí s veľmi rozdielnymi prístupmi k životu: zvýšená diverzita takýchto synergických kolektívov vedie k vysoko kvalitnému kolektívnemu dizajnu. Preto je permakultúra aj vynikajúcou technikou na budovanie komunity a obnovenie harmonických medziľudských vzťahov – je návratom k spolupráci v dobrej vôli. Pritom k spolupráci dochádza spontánne, z vlastnej vôle ľudí, ktorí si náhle uvedomia, že bez spolupráce v dobrej vôli sa nedá tvoriť permanentné hodnoty. Permakultúra zjednocuje nie tým, že by ľudí “zastrešila”, ale naopak ľudí “podpivničí” – ponúka im nezištne najväčšiu zbierku kvalitných riešení na realizáciu trvalej udržateľnosti, ktorá sa neustále rozširuje o nové riešenia, tak ako sú objavované. Poznanie je v permakultúre pokladané za zdieľaný zdroj, ako je vzduch, alebo voda. Preto v permakultúre niet “expertov”, “vodcov” ani “ústredné výbory” – je samoriadená ako príroda. Ľudia, ktorí robia permakultúra a majú chuť spolupracovať, spolupracujú v dobrej vôli na veciach, na ktorých sa dohodnú, ale v podstate nikto nikomu nič neprikazuje. Všetky funkcie sú dobrovoľné a ľudia sa do nich prihlasujú sami. Národné (či regionálne) asociácie vznikajú preto, lebo ľudia v danom štáte či regióne chcú spolupracovať, a chcú spolupracovať preto, lebo sú priatelia, baví ich to a je to výhodné. V regióne Česka a Slovenska pôsobí spoločná Asociácia permakultúry Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska, nazvaná Permakultúra (CS), pretože ľudia z týchto dvoch štátov, ktorí sa venujú permakultúre, si to tak prajú a je to pre nich vzhľadom na príbuznosť oboch jazykov výhodnejšie.

Permakultúra je špecificky určená pre ľudí, ktorí chcú premeniť svoje sny o kvalitnom, spravodlivom a slušnom živote na realitu hneď teraz a hneď tu na Zemi. Je mnoho “realistov”, ktorí tvrdia, že je to len utópia. Je mnoho “idealistov”, ktorí hľadajú šťastie mimo biologického života, v inom čase či inej dimenzii. Permakultúra je zameraná na život, ktorý prebieha tu a teraz, v tejto chvíli: ako ho poopraviť, čo sa už dá vylepšiť, čo sa dá zrealizovať v danej situácii. Je to séria malých uskutočniteľných krokov, ktoré už dokážeme urobiť, ale urobených správnym smerom. Pokiaľ nevieme, či je ten smer správny, spätnou väzbou kontrolujeme, kam to ide, a vieme to poopraviť neskôr – ale aspoň nie sme domýšľaví, že sme už našli “dokonalé” riešenie, ktoré sa nedá vylepšiť. Istým spôsobom každé riešenie, ktoré sa realizuje, je dokonalé v danej chvíli tým, že sa realizuje v rámci živého organizmu Zeme – ale tá dokonalosť je dynamická ako jazda na bicykli – už o chvíľu sa začne strácať a je nutné ju poopraviť. Nedá sa zaspať na vavrínoch, keď žiadne neexistujú – a nie je to až tak stresujúce, ako to znie, keď viete jazdiť na bicykli a vašim partnerom je život, ktorý si uctíte a ktorý vás neustále úplne obklopuje: nikdy vám nedá ťažšie skúšky, ako ste schopní slušne zvládnuť. Preto aj keď je permakultúra mimoriadne náročná na realizáciu a dá vám skutočne zabrať – je v nej tiež mimoriadne veľa radosti a smiechu. Život si vás testuje – ale má aj svoju humornú stránku a vie skutočne oceniť kvalitnú obetavú prácu.

Výsledkom aktívnej permakultúry je iný pocit zo života: žijete uprostred živého života, spolupracujete s ním na premene sveta, a potom je všeličo možné – aj to, čo sa zdá inak nemožné. Kvalita bez mena vás prekvapí častejšie, ako je to dnes bežné. Pomaly, krok za krokom, si uvedomujete, že aj keď je tu veľa “problémov”, žijete život, ktorý vám osobne stojí za to žiť. Priateľov pribúda. Vaša pôda je stále plodnejšia. Istým spôsobom je váš život zo dňa na deň kvalitnejší. Nuž ako inak by ste chceli definovať “trvalo udržateľný život”?

PERMAKULTÚRA / DEFINÍCIE

Život je zmena. Táto zmena sa realizuje aj cez človeka. Niečo do nás vstupuje a niečo iné z nás vychádza. Dizajnom nazveme proces, ktorým človek mení svoje vstupy na výstupy, takže dochádza k zmene okolitej reality. Od kvality nášho dizajnu potom závisí, či naše výstupy sú harmonické, t.j. v súlade s okolitým prostredím, alebo neharmonické, t.j. v konflikte s ním.

Trvalo udržateľný život je taký spôsob nášho života, ktorý je v súlade s okolitým prostredím, takže je možné ho udržiavať trvalo bez ohrozenia existencie – tak našej vlastnej, ako aj okolitého prostredia.

Kvalitou bez mena nazývame istý pocit, ktorý zažijeme pri určitých konšteláciách hmoty a energie, keď sú tieto veci v súlade s okolitým prostredím. Túto kvalitu nevieme pomenovať, ale všetci ju poznáme, keď ju zažijeme. Je to kvalita, ktorá dáva životu zmysel, ktorú vlastne neustále hľadáme a ktorú sa tiež snažíme zachytiť našou osobnou tvorbou.

Prírodným ekosystémom budeme rozumieť dynamicky stabilný, samoriadený, samoudržiavací, trvalo udržateľný, permanentný, biologicky živý systém, do ktorého nezasiahol neharmonickými zásahmi človek.

Planétu Zem, na ktorej sa odohráva biologický život, nazveme organizmom Zeme, pretože sa chová ako živý organizmus.

Permanentnou kultúrou, v skratke permakultúrou, nazveme takú ľudskú civilizáciu, ktorá je v súlade s obklopujúcou ju prostredím, a teda permanentná ako organizmus Zeme, v náručí ktorého leží. Permakultúra je teda dizajnérsky systém, pomocou ktorého navrhujeme a realizujme trvalo udržateľnú ľudskú civilizáciu (ľuďmi obývané územia, sídla, budovy, záhrady, sady, farmy, byty, balkóny, parky, továrne, bane, komunikácie, inštitúcie, vzdelávacie, sociálne, dopravné, finančné a ekonomické systémy, atď.)

Permakultúrnym dizajnom nazveme taký spôsob vedenia nášho života, ktorý produkuje harmonické výstupy, ktoré sú v súlade s obklopujúcim nás prostredím, takže po nás zostáva permanentná tvorba – diela, piesne, obrazy, sady, domy, hračky, slová, dotyky, produkty, osady, parky atď., ktoré majú v sebe spomínanú kvalitu bez mena, čím obohacujú a napĺňajú zmyslom náš život.

Ďalšie  články                                                  Návrat  na hlavnú  stránku