Prírodné metódy pestovania
Ing. Ivan Lobík, Dip. Perm. Des.
2001
1.
Prečo prírodné metódy pestovania?
Väčšina
ľudí má vytvorenú predstavu o pôde a jej
vzťahu
k rastlinám na základe informácii
získaných zo školy, masovokomunikačných
médií a stretávaním sa
s metódami tradičného poľnohospodárstva.
Táto
predstava je charakterizovaná nasledovnými výrokmi:
-
rastliny žijú
z pôdy ;
-
korene rastlín
slúžia na nasávanie vo vode rozpustených živín;
-
rastliny pri svojom
raste znižujú obsah živín v pôde.
Nakoľko je však táto
predstava pravdivá, nakoľko je v súlade so skutočným vzťahom rastlín k pôde?
Z hľadiska
permakultúry, t. j.
budovania trvalo udržateľných ľudských sídiel, je
pôda okrajovou zónou.
Nachádza sa na rozhraní vzdušného
prostredia a prostredia pevných hornín.
Vieme, že najbohatší život prebieha práve
v okrajových zónach, pretože
môže využívať prvky z oboch prostredí. Život
v pôde využíva zo
vzdušného prostredia predovšetkým
dusík a uhlík. Ďalej sa do pôdy zo
vzdušného
prostredia dostáva voda vo forme zrážok a energia vo
forme slnečného žiarenia.
Z prostredia pevných hornín sa do pôdy
dostávajú minerálne látky (napr.
vápnik, železo, fosfor, síra, stopové prvky).
Dusík a uhlík sa do pôdy dostávajú prostredníctvom živých
rastlín na pôde rastúcich. Leguminózne rastliny (napr. ďatelina)
v symbióze s pôdnymi baktériami viažu v pôde až 600 kg dusíka na
ha (v auguste). Vieme, že v rastlinách fotosyntézou vznikajú zlúčeniny
uhlíka. Málokto však vie, že časť týchto zlúčenín (až 25%) vylučujú rastliny
koreňmi do pôdy, kde z nich žijú baktérie. Takto 1 ha pôdy pokrytej trvalo
rastlinami vyprodukuje za rok až 70 ton (slovom: sedemdesiat ton) tiel baktérií
a pod leguminóznymi rastlinami až dvojnásobok. Tento mikrobiálny humus je
najvýznamnejším a nenahraditeľným zdrojom úrodnosti pôdy (kto za rok privezie
na pole 70 ton humusu pri tradičnom poľnohospodárstve?).
Baktérie
v pôde plnia však aj ďalšie funkcie. Pri
rozmnožovaní baktérií vznikajú
anaerobné (bezkyslíkové) mikrozóny,
ktoré
významne ovplyvňujú výživu a zdravý
vývoj rastlín. V týchto zónach sa
mení
trojmocné železo na dvojmocné pričom sa uvoľňujú
stopové prvky silne elektricky
viazané na trojmocné železo, nitráty sa menia na
amónne zlúčeniny dusíka, čo
umožňuje vstrebávanie týchto prvkov rastlinami.
Skutočnosť je teda taká, že rastliny nielenže neodčerpávajú živiny z pôdy, ale ich v nej naopak vytvárajú. Rastliny koreňmi nielen čerpajú z pôdy živiny, ale prostredníctvom koreňov odovzdávajú pôde zlúčeniny vytvorené z prvkov vzdušného prostredia a tým umožňujú, aby v pôde prebiehal bohatý život. A pozrime sa z čoho vznikajú rastliny. Hmota rastlín má približne nasledovnú skladbu:
-
voda 75%;
-
uhľovodíky
20%
-
dusík 2,5%
-
minerálne látky
2,5%.
Prvé tri zložky, ktoré
spolu tvoria 97,5% hmoty rastlín, pochádzajú zo vzdušného prostredia. Iba
minerálne látky, ktoré tvoria asi 2,5% hmoty rastlín, odčerpáva rastlina
z pôdy. Pritom minerálov je na Zemi také množstvo, že nemá vôbec zmysel
hovoriť o ich vyčerpaní. Teda rastliny v skutočnosti rastú zo vzduchu a pritom vytvárajú pôdu.
Tradičné
poľnohospodárske metódy vychádzajú
z nezmyselného predsudku, že ak chceme pestovať
kultúrne rastliny, tak
musíme z pôdy najprv odstrániť všetky
ostatné rastliny a odstraňovať ich
počas celého vegetačného obdobia. Robí sa to
mechanicky (oraním a podobnými
spôsobmi „kultivácie“ pôdy) a chemicky.
Odstraňovaním rastlín sa odstraňuje
základná podmienka pre život v pôde a
pôda sa odkrýva pre eróziu,
odplavovanie a vysychanie. To je proti prírode a príroda
sa tomu bráni tým, že
sa snaží pokryť pôdu rastlinami. A tak roľník vedie
nekonečný a nezmyselný boj
s prírodou odstraňovaním „buriny“. A
čím úpornejšie vedie tento boj, čím
dokonalejšie prostriedky používa na odstraňovanie
„buriny“, tým viac si škodí.
Odstránením rastlín z pôdy
zabráni vyššie popísaným
synergickým efektom
vznikajúcim pri symbióze rastlín
s baktériami a výsledkom je strata
úrodnosti pôdy. Žiadne hnojenie nedokáže
túto stratu nahradiť čo do množstva.
Chemické hnojivá nie sú dostatočnou
náhradou ani v rozsahu prvkov
a kvalite. Rastliny v takejto pôde nerastú
zdravo a nie sú prirodzene
odolné voči chorobám a škodcom, čo sa rieši
chemickou ochranou, t. j. ďalším
ničením života v pôde chemickými
prostriedkami. Výsledkom sú vysoké
náklady, nižšia úrodnosť a
predovšetkým nižšia kvalita produkcie
z hľadiska výživy a zdravia ľudí pri známych
negatívnych dopadoch na
životné prostredie.
Všetky
tieto negatíva sa dajú odstrániť tým, že
prestaneme orať a inak „kultivovať“ pôdu. Paradoxom
je, že si to nevyžaduje
dodatočné náklady, ale naopak tým
ušetríme náklady za
„kultiváciu“ pôdy a
následne za chemické prostriedky proti burine, na hnojenie a ochranu rastlín, pretože takto pestované
rastliny budú rásť zdravo. A výsledkom
bude nielen vyššia úrodnosť pôdy, ale predovšetkým zdravšie potraviny bez
negatívnych dopadov na životné prostredie. Tak prečo to tak nerobiť? Prečo by
sme mali rastliny pestovať inak? Niet preto jediný racionálny dôvod – len
tradícia a predsudky.
2. Postup
pestovania obilia metódou Fukuoka-Bonfils.
Metóda Fukuoka-Bonfils je prírodná
metóda pestovania ozimných obilnín, ktorú jej autori, Masanobu Fukuoka a Marc
Bonfils, odpozorovali z prírody. Vychádza z poznania funkcie pôdy, životného
cyklu obilnín a ich vzájomných
súvislostí. Životný cyklus obilnín pozostáva z 2 fáz, časovo ohraničených
slnovratmi.
Od letného slnovratu (21.6.) do zimného prebieha
vegetačná fáza, ktorú Marc Bonfils nazval nádychom a je charakterizovaná
skracujúcimi sa dňami. V tejto fáze sa vyvíja predovšetkým mohutný a
hlboký koreňový systém. Nad zemou rastú listy, rastlina odnožuje, ale netvorí
steblá, nevyháňa do klasov. Pri dobrých podmienkach si rastlina vytvára viac
stavebných látok ako okamžite potrebuje a prebytky ukladá v koreňoch ako
zásobné látky pre 2. fázu rastu.
V období predlžujúcich sa dní
t. j. od zimného slnovratu (21. 12.) do letného prebieha reprodukčná fáza,
ktorú M. Bonfils nazval výdychom. V tejto fáze rastlina
vytvára steblá a klasy.
Podľa
skúseností Bonfilsa pri pestovaní touto
metódou jedna rastlina vytvorí až 100
klasov a pri pôvodných odrodách, ktoré
nemajú šľachtením obmedzenú schopnosť
odnožovania, až 400 klasov. Pritom oproti tradičnej metóde
má klas dvojnásobný
počet zŕn a zrná sú väčšie. Takúto
bohatú úrodu umožní dosiahnuť mohutný
koreňový systém, ktorý sa vytvoril v 1.
fáze. Hmota koreňového systému rastliny
pestovanej tradičným spôsobom tvorí 1/12 hmoty
nadzemnej časti rastliny, zatiaľ
čo hmota koreňového systému rastliny pestovanej touto
metódou tvorí 2-násobok
hmoty nadzemnej časti.
Postup pestovania obilia touto
metódou sa líši od tradičného pestovania predovšetkým v troch bodoch:
A)
Bezorebný systém
– pôda sa neorie ani inak nekultivuje, najprv sa na pôde vypestuje
koberec plazivej ďateliny (trifolium repens) a do toho sa seje obilie.
Ďatelina zostáva na pôde trvalo a tento systém umožňuje
na tom istom poli pestovať rovnaké obilie viac rokov za sebou.
B)
Doba siatia –
obilie sa seje v druhej polovici júna (okolo 21.6.) na rozdiel od
septembra - októbra pri tradičnom spôsobe.
C)
Hustota siatia (presnejšie
riedkosť siatia) – obilie sa seje v množstve 0,7-2 kg/ha
oproti cca 200 kg/ha pri tradičnom spôsobe. Pri pôvodných
odrodách doporučuje autor nižšiu hustotu s cieľom
dosiahnuť 1,5 rastliny na m2(spon 80 cm) a pri novších odrodách
vyššiu hustotu s cieľom dosiahnuť 4 rastliny na
m2(spon 50 cm).
Pri prechode na túto metódu pestovania je potrebné najprv
vypestovať ďatelinový koberec. Preto je potrebné na jar (marec – apríl) vysiať
plazivú ďatelinu v množstve 5 kg/ha. (Na základe prvých skúseností
doporučujeme, ak je to technicky možné, siať ďatelinu už koncom leta, začiatkom
jesene.) Do ďateliny sa seje 15.-30. júna obilie. O rok v júni sa do
dozrievajúceho obilia zaseje osivo pre ďalšiu úrodu. Po dozretí prvého obilia
(júl – august) sa obilie zberá. Obilie sa pestuje bez hnojenia a bez chemických
prostriedkov na ochranu pred chorobami a škodcami.
Táto metóda je zvlášť vhodná predovšetkým pre pestovanie
starších, pôvodných odrôd obilia, ktoré sa vyznačujú dlhou slamou, silným
steblom, dobrou schopnosťou odnožovania (nezníženou šľachtením), neskorším
dozrievaním, silným koreňovým systémom a odolnosťou voči poľahnutiu.
Prínosy.
Prínosy tejto metódy môžeme rozdeliť
na ekonomické, ekologické a zdravotné.
Z ekonomického hľadiska sa
oproti tradičnému spôsobu pestovania znížia náklady viac ako o polovicu a
výnosy môžu byť dvojnásobné. Podľa skúseností Marca Bonfilsa sa dajú dosiahnuť
výnosy nad 100 q/ha.
V oblasti ekologickej nedochádza k žiadnemu znečisteniu
pôdy, jej okolia a spodných vôd chemickými prostriedkami na hnojenie a ochranu
rastlín. Pôda je celoročne chránená voči erózii (odplaveniu, odviatiu) a
vysychaniu trvalou rastlinnou pokrývkou, ktorá zabezpečí aj lepšie vsiaknutie
zrážkovej vody. Aj pri použití tradičnej technológie na zber obilia sa pri
pestovaní obilia touto metódou podstatne zníži spotreba nafty (pôdu kultivujú
rastliny a nie stroje) a jej negatívne
ekologické dôsledky. Ale táto metóda predovšetkým aktívne zlepšuje životné prostredie tým, že uzdravuje pôdu,
obnovuje v nej normálny život a vracia jej prirodzenú úrodnosť.
V oblasti zdravotnej má táto metóda
okrem ekologických efektov prínos v tom, že prírodným pestovaním rastlín
dopestujeme kvalitnejšie obilie z hľadiska výživy a zdravia.
Záver.
Na záver si dovolím uviesť to najdôležitejšie.
Podstata tejto metódy nespočíva v zmene pestovateľských postupov, ale
v zmene myslenia, ktorého dôsledkom je zmena postoja človeka
k prírode. Fukuoka, Bonfils a ich nasledovníci s prírodou spolupracujú
na rozdiel od tradičného poľnohospodárstva, ktoré s prírodou bojuje.
Použité
zdroje:
1.
Bonfils Marc. Winterweizen
und seine Pflanzenphysiologie nach der Fukuoka-Bonfils-Methode [online], 2000-01-14,
<http://permakultur.2012.org/publishing/bonfils/index.html>
2.
Hazelip Emília.
Synergistische Landwirtschaft [online], 2000-01-20,
<http://permakultur.2012.org/publishing/synag/index.html
>
3.
Natürliche Landwirtschaft,
[online], <http://www:alternativ.net/natuerlich/neuland/index.shtml
>
4.
Fukuoka Masanobu: Revolúcia
jednej slamky, Úvod do farmárčenia prírodnou metódou,
vydala Nadácia Zelená alternatíva, vydanie 1. Piešťany
1996 ISBN 80-85740-02-8
5.
Mollison Bill, Slay
Reny Mia: Úvod do permakultúry, vydala Permakultúra(CS),
vydanie 1. Revúca 1999 ISBN 80-968132-0-X
6.
Bell Graham: Der Permakultur-Garten,
pala-verlag, Darmstadt 1995
Filozoficko-etické aspekty
použitia metódy Fukuoka-Bonfils.
Často
sa stretávam s otázkou, prečo sa
nerozšírila metóda Fukuoka-Bonfils a už
dávno ju všetci poľnohospodári
nepoužívajú, keď okrem ekologických a
zdravotných výhod ma aj výrazné
ekonomické prínosy. Ak odhliadneme od ostňa
nedôvery, ktorý je v nej skrytý, tak nad touto
otázkou sa treba zamyslieť.
Prečo ľudia nepestujú zdravé potraviny
prírodnými metódami, ale dávajú
prednosť
nákladnejším metódam, ktorými
produkujú potraviny plné nebezpečných látok
a
ešte pri tom znečisťujú životné prostredie. Prečo
sa nesprávame rozumne,
nežijeme v súlade s prírodou, ale opakovane
bojujeme s prírodou
napriek tomu, že doteraz všetky
„víťazstvá“ nad prírodou skončili
katastrofou.
Človek
je tvor spoločenský
a je tým zároveň aj spoločensky podmienený.
Človek, ktorý sa narodí a žije
v určitej spoločnosti, výchovou, vzdelávaním
a každodennou praxou preberá
názory a predstavy tejto spoločnosti o svete a živote
vrátane všetkých
spoločenských konvencií, dogiem a vedeckých
omylov. V súčasnej spoločnosti
je vžitý poľnohospodársky model, podľa ktorého sa
kultúrne rastliny dajú
pestovať len monokultúrne pomocou orania a hnojenia pôdy.
A robí sa to tak na
celej Zemi a robili to tak generácie našich predkov
v celej nám známej
histórii. A všetko je to
„posvätené“ oficiálnou vedou, t.j.
názormi ľudí,
ktorí museli preukázať znalosť tohoto
modelu, aby dosiahli akademické tituly a vedecké hodnosti. To všetko vytvára obrovský
spoločenský tlak, ktorému jednotlivec prakticky nemôže odolať. Takto si
spoločnosť sama vytvára konvenčné bariéry, ktoré ju obmedzujú. Ak sa aj
jednotlivec stretne s informáciou, ktorá je v rozpore s daným
modelom, v dôsledku konvenčného spoločenského tlaku ju automaticky
považuje za nezmyselnú a nereálnu. Ak je takáto informácia zverejnená,
oficiálna veda ju poprie a vedecky vyvráti, spravidla veľmi agresívne, pretože
ohrozuje postavenie a kariéru vedcov spojených s daným modelom. (Viem o
čom hovorím. Keď som v Žarnove od
Karola počul, že Marc Bonfils
dosahoval vyše 100-metrákové výnosy bez hnojenia a orania, znelo mi to naprosto
nezmyselne. A potreboval som veľa času a hlavne informácii, aby som pochopil,
že nezmyselné je práve oranie. Teraz stretávam veľa ľudí, ktorí vedia, že bez
orania a hnojenia to neide napriek tomu, že to nikdy prakticky neskúsili.)
Oslobodiť sa z tohoto
tlaku sami bez učiteľa dokážu len výnimoční jednotlivci – v oblasti
pestovania obilia to boli Masanobu Fukuoka a Marc Bonfils. Títo nezávislí
samostatní bádatelia dokázali preraziť konvenčnú bariéru len tak, že sa
dokázali stotožniť s prírodou, vcítiť sa do jej harmónie a pochopiť jej
zákonitosti. K tomu museli mať dve nutné podmienky: hĺbku ducha a čistotu
duše.
Hĺbka ducha je daná pochopením súvislostí života okolo nás.
Poznanie má totiž dva rozmery – šírku a hĺbku. Šírka predstavuje množstvo
poznatkov a informácií, ktoré máme a hĺbka pochopenie ich vzájomných
súvislostí. Človek môže nazhromaždiť mnoho poznatkov a informácií, ktoré
popisujú prejavy života okolo nás, ale bez hĺbky ducha nedokáže preniknúť pod
povrch do podstaty javov a pochopiť súvislosti. Hĺbka ducha, dosiahnutá
predchádzajúcim pochopením podstaty prejavov života, umožnila týmto bádateľom
spoznať kolobeh života v zdravej pôde, životný cyklus ozimného obilia a
pochopiť vzájomné súvislosti.
Čistota duše
znamená zbaviť sa chtivosti, závisti. nenávisti,
zloby, hnevu, arogancie, agresivity a predovšetkým
strachu, ktorý je pôvodnou
príčinou týchto negatívnych emócií.
Tieto emócie obaľujú našu dušu ako pancier,
ktorý jej bráni splynúť s dušou
prírody alebo inej bytosti. V našej mysli
to podporuje predstavu, že existujeme ako oddelená bytosť a
môžeme získať niečo
na úkor prírody alebo iných bytostí. To je
príčina toho, že bojujeme
s prírodou i medzi sebou. Ak teda Masanobu Fukuoka
spája ozdravenie pôdy
s očistou duše človeka, nie je to len vzletná
fráza, ale hovorí o podstate
problému. On sám začal s bezorebným
pestovaním po tom, ako si všimol, že
na kuse úhora rastú zdravé rastliny ryže napriek
tomu, že rástli bez orania, hnojenia, zavlažovania a inej
konvenčnej starostlivosti. Ak by jeho duša bola zanesená negatívnymi emóciami,
nebol by si to všimol – tak ako si to nevšimli milióny ľudí pred ním.
Dôsledné využívanie
prírodných metód je teda podmienené určitou čistotou duše a hĺbkou ducha
pestovateľa. Ich používania zase spätne napomáha očiste duše a prehĺbeniu
ducha, čo Masanobu Fukuoka vyjadril slovami: „Konečným cieľom farmárčenia nie
je pestovanie plodín, ale kultivovanie a zdokonaľovanie ľudských bytostí.“
Podstata tejto metódy nespočíva v zmene
pestovateľských postupov, ale v zmene myslenia, ktorého dôsledkom je zmena
postoja človeka k prírode. Táto metóda sa doteraz vo väčšej miere
nerozšírila preto, že nemáme dostatočne čisté duše a hlbokého ducha na to, aby
sme mohli splynúť s prírodou a pochopiť jej harmóniu. Preto neustále
bojujeme s prírodou a nielen s prírodou.